Blog

Porucha opozičného vzdoru a poruchy správania

Opozičná porucha:

    Opozičná porucha je charakterizovaná vzdorovitým, neposlušným a rozvratníckym správaním, bez závažnejších agresívnych prejavov. Najviac je ovplyvnené sociálne fungovanie, druhotne sa prejavuje aj v nedostatočnej školskej úspešnosti. O poruche opozičného vzdoru môžeme hovoriť, ak problémy pretrvávajú aspoň 6 mesiacov. Porucha nie je obmedzená na konkrétnu vekovú skupinu, ale objavuje sa najčastejšie po 6. roku veku dieťaťa. Je pomerne častá a trpí ňou približne 3 - 10 % detí, pomer chlapcov ku dievčatám je 2 - 3 : 1.

    Vedúcim problémom sú konflikty s autoritou - rodičmi a učiteľmi. sú to väčšinou drobné priestupky, nie hrubé disociálne činy. Príčiny sú pravdepodobne komplexné, podieľajú sa na nich biologické, rodinné a psychologické faktory. Medzi charakteristické prejavy patrí hašterivé, vzdorovité správanie, bez vážneho porušenia práv iných ľudí. Deti sú negativistické a provokujúce. Provokácie a zlosť sú cielené najčastejšie na rodičov a učiteľov. S rovesníkmi vychádzajú o niečo lepšie. Sporné situácie vedú až k sebazničujúcim mechanizmom. Deti sa angažujú "opozičnom zápase", akoby išlo o život. Zápas je významnejší ako racionálne argumenty, tie sú neúčinné. Dieťa ich spracúva ako pokračovanie sporu. Porucha sa často vyskytuje spolu s hyperkinetickou poruchou s poruchou pozornosti - ADHD.
   
    Terapia je komplexná, zahŕňa psychologické intervencie a prípadnú liečbu pridruženej ADHD. Poruchu je potrebné odlíšiť od obdobia zvýšeného vzdoru, ktoré patria k normálnemu vývinu. Výkyvy nálad záchvaty zlosti sú bežné a prirodzené v mladšom predškolskom veku. Sú zvyčajne odpoveďou na frustráciu, obzvlášť na to, keď deťom nebolo dovolené niečo získať alebo urobiť a považujú sa za prejav nadobúdanej samostatnosti (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba)

Porucha správania:

    Diagnózu porúch správania charakterizuje opakované a pretrvávajúce disociálne, agresívne správanie. Také správanie narúša sociálne fungovanie. Nejedná sa iba o provokujúce správanie v puberte. Pre poruchu správania je charakteristické vyvolávanie bitiek, terorizovanie, krutosť voči iným ľuďom a zvieratám a sexuálne motivované agresívne činy. Prítomné je významné poškodzovanie majetku, podpaľačstvo, krádeže, opakované klamstvo, záškoláctvo a úteky z domu. Časté sú nekontrolované výbuchy zlosti. Spomínané správanie napĺňa diagnostické kritéria vtedy, ak je dostatočne výrazné a pretrvávajúce. Jednotlivé asociálne činy pre stanovanie diagnózy nepostačujú. Výskyt diagnózy porúch správania v populácii je udávaný od 1,5 do 3,5 %, pomer medzi chlapcami a dievčatami je 5:1. Príčiny vzniku poruchy sú komplexné, snáď najpestrejšie zo všetkých psychických porúch začínajúcich v detstve. 

    Pre poruchy správania je príznačné závažné prestúpenie nepísaných aj písaných pravidiel, porušovanie zákonov a rozvoj kriminálneho správania. Medzi charakteristické črty dorastencov s poruchou správania patrí neschopnosť empatie a pochopenia iných, neschopnosť pociťovať vinu a ľútosť. Prítomná je stála tendencia ku klamstvu, snaha vyhnúť sa trestu, absentuje náhľad na konanie. Často vnímajú iných ľudí ako primárne ohrozujúcich a následne konajú agresívne bez zjavnej príčiny alebo provokácie. Niekedy sa poruchy správania delia na tzv. "socializované", keď jedinci majú priateľov a ich delikventné správanie sa vyskytuje iba v kontexte skupín (gangov). Nesocializované poruchy správania sú typické pre izolovaných jedincov bez rozvinutých vyšších citov a svedomia a bez vnútorného osvojenia si etických a všeobecných spoločenských noriem. Agresívne správanie môže byť nekonfrontačné ako napr. kradnutie či vandalizmus alebo môže mať formu agresívneho správania zameraného na zisk, tzv. "lúpežné" (na cieľ orientované, plánované), alebo formu "afektívneho" agresívneho správania (impulzívne agresívne činy spojené s intenzívnym afektom). Treba mať na pamäti, že poruchové správanie môže byť súčasťou iných psychických porúch, ktoré by mali byť počas diagnostického procesu identifikované. Poruchy správania je nutné odlíšiť najčastejšie od hyperkinetickej poruchy - ADHD, emočných a úzkostných porúch a porúch spojených so zneužívaním drog (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba)


Poruchy spánku

Nočné mory:

    Sú sny s desivým obsahom, ktoré sa môžu vyskytnúť z času na čas u každého dieťaťa. Často reakciou na intenzívne alebo nepríjemné zážitky z predchádzajúceho dňa. Desivý obsah je príčinou prebudenia sa uprostred spánku a sen si dieťa dobre pamätá. Niekedy sa upokojí a zaspáva samo, inokedy pre úzkosť vyhľadá rodičov. Nočné mory sú bežné a pokiaľ sa neopakujú často alebo nemajú rovnaký obsah, nevyžadujú si pozornosť odborníka. Upokojenie dieťaťa väčšinou postačí. Niekedy súvisia so separačnou úzkostnou poruchou. 

Nočný des:

    Sa líši od nočných mor tým, že sa dieťa zo spánku nepreberie do plného vedomia, zo spánku kričí, prežíva hrôzu, neodpovedá na otázky rodičov, nereaguje na upokojovanie. Výskyt je najčastejšie jeden a pol hodiny po zaspaní. Po prebudení sa dieťa na desivý sen nepamätá. Nočný des obyčajne vystraší rodičov, ktorí vyhľadajú pomoc odborníka. Väčšina prípadov nočného desu si vyžaduje viac ako len upokojenie zo strany rodičov. Okrem medikácie je možné, aby rodičia sledovali čas vzniku nočného desu a dieťa 15 minút pred nástupom predpokladanej epizódy zobudili (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba)

Námesačníctvo:

    Predstavuje pohybovú aktivitu počas spánku. Niektoré časti mozgovej kôry sú aktivované a dieťa je v spánku pohybovo aktívne. Dieťa sa v spánku pohybuje v priestore, je schopné nadväzujúcich úkonov, napr. opustiť lôžko, otvoriť dvere, privolať výťah atď. Niekedy býva námesačníctvo kombinované s nočným desom. Na obe poruchy spánku si dieťa ráno nepamätá. Od námesačníctva je potrebné odlíšiť spánkový automatizmus, kde sú motorické prejavy neúčelné a chaotické. Porucha je liečiteľná liekmi, ktoré ovplyvňujú štruktúru spánku.
    Medzi ďalšie poruchy spánku patrí aj hovorenie zo spánku (somniloquia) a škrípanie zubami v spánku (bruxizmus) (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba).


Úzkostné poruchy:

    Úzkostné poruchy sa často vyskytujú vo viacerých generáciách tej istej rodiny. Každý jedinec má určitú osobnostnú mieru dispozície k úzkosti. Je zjavné spojenie medzi separačnou úzkostnou poruchou v detstve a všetkými úzkostnými a depresívnymi poruchami v dospelosti.


Separačná úzkostná porucha:

    Základnou charakteristikou je veku neprimeraná úzkosť z odlúčenia. Dieťa sa v ranom detstve (18 - 30 mesiacov) prirodzene vyhýba odlúčeniu od matky či blízkych osôb. U dieťaťa staršieho ako 7 rokov môžeme konštatovať túto poruchu, ak reakcia na odlúčenie pretrváva a je nadmerná. Porucha sa vyskytuje u 4 % detí, o niečo častejšie u dievčat. Môže ísť o odlúčenie reálne alebo iba fantazijne prežívané, kedy sa úzkosť objavuje v očakávaní odlúčenia. Separačná porucha sa najčastejšie prejavuje poruchami spánku a vyhýbaním sa situáciám, kedy je nutné opustiť domov. Preto sa prejavuje ako odmietanie navštevovať materskú školu alebo základnú školu (tzv. školská fóbia).
    
    Separačná úzkosť môže byť vyjadrovaná aj ako strach z poranenia, únos alebo zabitia. Deti často prežívajú aj strach o rodičov. Dieťa odmieta spať osamote, navštevovať rovesníkov alebo zúčastniť sa v letnom tábore či na školskom výlete. V snahe vyhnúť sa odchodu z domova, sa deti často sťažujú na bolesti brucha, hlavy, alebo tvrdia, že je im v škole ubližované. Časté sú opakujúce sa nočné mory, napínanie na zvracanie, alebo aj zvracanie v situáciách, keď sa obava vystupňuje. Pri separačnej poruche sú telesné prejavy obyčajne zvýraznené večer a ráno pred školou. Ustupujú cez víkend a prázdniny, lebo dieťa nepociťuje riziko odlúčenia.

    Cieľom liečby je veku primeraná separácia od rodičov a schopnosť navštevovať školu. Vhodný je nácvik so zvyšujúcou sa záťažou a režimové opatrenia v rodine a škole (postupná separácia s pocitom bezpečia) (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba).

Špecifické fóbické poruchy:

    Špecifické fóbie sú nadmerné a nezvládnuteľné strachy, ktoré súvisia so špecifickými situáciami alebo podnetmi. Častý je neprimeraný strach z tmy, z výšky, z uzatvorených priestorov, z letu lietadlom, z lekárskych zákrokov a pod. Hoci vyvolávajúca situácia je pomerne bežná, kontakt s ňou môže vyvolať výraznú záchvatovitú reakciu podobnú panike. Fóbie je potrebné odlišovať od bežných, fyziologicky sa vyskytujúcich detských strachov, ktoré spravidla odznejú v priebehu detstva, napr. strach z neznámych ľudí a strach z tmy. Fóbie obyčajne ustupujú počas dospievania. Niekedy však pretrváva aj do dospelosti. Pokiaľ výraznejšie nenarúšajú funkčnosť a nespôsobujú subjektívne utrpenie, špecifická liečba nie je nevyhnutná (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba)

Sociálna fóbia:

    Sociálna fóbia sa prejavuje strachom z rôznych sociálnych situácií, čo u detí a dorastencov vedie k vyhýbavému správaniu. Najčastejšie sa jedná o neschopnosť hovoriť v kolektíve rovesníkov, odpovedať pred tabuľou, vystúpiť na verejnosti, osloviť dospelú osobu a pod. Sociálna fóbia sa zvyčajne spája s nízkou sebadôverou a strachom z kritiky. Prejavuje sa strachom zo začervenania sa, trasom rúk, pocitom na odpadnutie alebo nútením na močenie. Pacient je zvyčajne presvedčený, že niektorý z týchto sekundárnych prejavov úzkosti je vyvolávajúcou príčinou a primárnym problémom. Prejavy sa môžu stupňovať do panických záchvatov. U dorastencov so sociálnou fóbiou nájdeme častejšie v anamnéze separačnú úzkostnú poruchu. 

    Sociálna fóbia u adolescentov môže ohroziť ich socializáciu a môže byť príčinou školského zlyhávania pre odmietanie navštevovať školu a zúčastňovať sa požadovaných aktivít (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba).

Panická porucha:

    Pre panickú poruchu sú typické opakujúce sa nápory záchvatovitej úzkosti, ktoré sa neobmedzujú na nijaké osobitú situáciu alebo okolnosti a panické záchvaty sú nepredvídateľné. Dieťa pociťuje náhle vzniknutý strach, búšenie srdca, pocity nedostatku vzduchu alebo dusenia, strach z telesnej alebo psychickej poruchy, zažíva pocity nereálnosti prostredia (derealizácia) alebo pocity zmeneného vnímania samého seba (depersonalizácia). Častý je strach zo straty sebaovládania a zo smrti. Panická porucha je zriedkavejšia u detí a častejšie sa s ňou stretávame u adolescentov. 

    V detstve a adolescencii sú zvýraznené skôr telesné prejavy, akými sú pocity nedostatku vzduchu, búšenie srdca, bolesti na hrudníku, tras, závraty, zrýchlený tep, nadmerná potivosť a prehĺbené dýchanie. Dorastenci s telesnými prejavmi panickej poruchy pravdepodobne vyhľadajú pomoc detského lekára na urgentnom príjme nemocnice a dožadujú sa vyšetrenia telesného stavu (Zdroj: Liga za duševné zdravie, Duševné poruchy, Ján Šuba)

Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD):

    Obsedantno-kompulzívna porucha je pomerne častá. Výskyt u adolescentov je medzi 2 až 4 %. Porucha sa prejavuje nutkavými myšlienkami - obsesiami. Tieto myšlienky vníma jedinec ako vlastné no nepríjemné, často zahanbujúce a v rozpore s vlastným "ja". V nutkavom konaní - kompulziách alebo rituáloch, nachádza dočasnú úľavu od úzkosti, ktorú spôsobujú obsesie. Nutkavé príznaky negatívne ovplyvňujú psychickú pohodu a celkové fungovanie dieťaťa a dorastenca. Dorastenec si plne uvedomuje nezmyselnosť a neadekvátnosť nutkavých myšlienok a konania. 

    V súčasnosti je zrejmé, že u 50 % pacientov sa OCD objavuje pred 18. rokom. OCD treba odlíšiť od akoby "nutkavých" prejavov, ktoré sú súčasťou bežného vývinu a neznamenajú psychickú poruchu, napr. hravá snaha vyhnúť sa deliacím líniám ("nestupiť na čiaru") alebo snaha opakovane sa niečoho dotknúť. Tieto hry sú bez subjektívne prežívanej úzkosti alebo zvýraznenia nepohody pri ich nevykonaní. 

Posttraumatická stresová porucha (PTSP):

    Porucha je vyvolaná pôsobením extrémnej, život ohrozujúcej traumatizujúcej udalosti, akou je napr. autonehoda, napadnutie, znásilnenie alebo živelná pohroma. Pre PTSP je charakteristické opakované prežívanie traumatickej udalosti v bdelom stave, v spomienkach, vo fantázii. Príznačné je znovuprežívanie traumy v snoch, s pocitom intenzívneho strachu a bezmocnosti. Pacienti vystavení psychotraume si pamätajú niektoré detaily, ale poradie a trvanie udalostí býva často skreslené. 

    Základnými príznakmi PTSP sú opakované zmeny nálady, zvýšené psychické napätie, úzkosť a pohotovosť k výbuchom zlosti. Môžu sa objaviť telesné prejavy, najmä bolesti hlavy a bolesti žalúdka. Bežný je regres na nižší vývinový stupeň fungovania. V prípade, že dieťa prežilo katastrofu, pri ktorej napríklad zomreli jeho blízki, objavujú sa pocity viny. Dorastenci sa vyhýbajú spoločnosti rovesníkov, opúšťajú predchádzajúce denné zvyklosti a záujmy. Často sa objavujú problémy v komunikácii a sú narušené medziľudské vzťahy. Prehlbuje sa depresia a je prítomné zvýšené riziko samovražedné pokusy. PTSP začína s istým odstupom po prekonanom traumatickom zážitku, obyčajne do niekoľko týždňov až mesiacov. 

    Vplyv na možný rozvoj PTSP má konštitúcia dieťaťa a predchádzajúce negatívne zážitky. U detí, ktoré zažili v rannom detstve citové zanedbávanie, stratu rodiča, nedostatok záujmu a rodičovskej pozornosti, prípadne významné fyzické násilie v rodine, sa PTSP rozvíja častejšie.

    Medzi základné symptómy PTSP patrí znovuprežívanie traumatickej udalosti, vyhýbavé správanie a nadmerná psychická a nervová vzrušivosť. Nadmerná vzrušivosť zahŕňa poruchy spánku, dráždivosť alebo výbuchy hnevu, nadmernú ostražotosť, podozrievavosť a prehnanú úľakovú reakciu.

    Vyše 40 % jedincov v priebehu detstva a dospievania zažije najmenej jeden traumatický zážitok s potenciálnym rizikom rozvoja PTSP. Z tých, ktorí zažili traumu, sa u 15 % dievčat a u 5 % chlapcov vyvíja PTSP. U detí, ktoré zažili vraždu rodiča sa PTSP rozvinie so 100 % pravdepodobnosťou, u detí a dorastencov vystavených sexuálnemu útoku s 90 % pravdepodobnosťou. 

    Pri rozvoji PTSP sa spolupodieľa viacero faktorov: individuálne charakteristiky dieťaťa, vek, úroveň poznávacích funkcií. Podstatná je závažnosť a charakter traumy, resp. jej opakovanie. Za najvýznamnejšie činitele rozvoja PTSP sa pokladá intenzita traumy, rodičovská reakcia na ňu a fyzická blízkosť k nehode. 


Tiky a Tourettov syndróm u detí:

    Tikové poruchy patria medzi časté psychické poruchy u detí a dorastencov s výskytom v 5 - 15 %. Tiky sú opakujúce sa, rýchle, mimovoľné pohyby alebo zvuky rôznej intenzity a frekvencie a s neurčitou dobou trvania. Dajú sa rozdeliť do rôznych kategórií, ako sú svalové (motorické) alebo zvukové (fonačné a vokálne) tiky alebo na jednoduché a zložité tiky. Jednoduché motorické tiky sú krátke, náhle, nefunkčné pohyby, najčastejšie očným viečkom, kútikom úst, ramenom alebo hlavou. Zložité motorické tiky zvyčajne zahŕňajú viacero svalových skupín a na prvý pohľad môžu napodobňovať účelné pohyby (dotýkanie sa, potľapkávanie, pohadzovanie ofinou, ukazovanie). Medzi jednoduché zvukové tiky patrí pofukovanie, posmrkávanie, pohmkávanie, pokašliavanie. Zložité zvukové tiky zahŕňajú vokalizácie - použitie slov. Vyskytujú sa pri Tourettovom syndróme (TS). Sem patrí opakovanie započutých slov (echolálie), opakovanie posledných vlastných slov (palilália) a nutkavé vyslovovanie vulgárnych alebo obscénnych slov alebo viet (koprolália). Koprolália sa vyskytuje u 10 - 20 % pacientov s TS. 

    Medzi typické prejavy tikov patrí ich kolísajúca intenzita v čase a premiestňovanie sa na iné oblasti tela, na iné svalové skupiny. Tiky sa typicky šíria od hlavy k pätám. Tiky môžu mať rôznu intenzitu, od skoro nepozorovateľných až po veľmi výrazné.